Som obyčajná mama, zamestnaná, trochu trafená, nezodpovedná, a totálne sebakritická. Zbožňujem mačky, psov, a vôbec všetko, čo mi dokáže svoju lásku. Lebo všetci sme tak trochu egoisti, nie? Kto by to popieral, nemal by rád sám seba! Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, fejtóny, moje šibnuté rozprávky, kritika, Súkromné, poviedočky
Chcieť skočiť z mosta alebo vysnívať si víkend v aquaparku? Fakt neviem, kde je hranica normálnosti. Na Slovensku je asi všetko možné. Kríza nám tlačí dušu, ale do peňaženky sa ešte nedostala. Ľudia v hypermarketoch za zbláznili. Po vianociach nech si príde aj potopa. Ministri si potrebujú renovovať hrad za miliardy, kradne sa vo veľkom, no nikoho to netrápi. Ak aj, nejaký článok sa napíše, ľudia podiskutujú… A karavána sa ťahá ďalej.
V bulvárnych denníkoch, aj serióznejších časopisoch sa niekedy redaktori podujmú po uverejnení príbehu človeka pozrieť, ako sa mu darí po rokoch. Keď som pred tromi rokmi stretla Dominika, ktorý predával na hlavnej ulici Cestu, v duchu som mu priala len to najlepšie. Jeho ťažký život by určite nenechal nikoho chladným. Všetci si totiž zaslúžime druhú, tretiu, ba aj dvadsiatutretiu šancu!
Fakt. Sama som bola niekedy v stavoch, kedy som za svoje jediné, ale o to väčšie nešťastie považovala prázdnu peňaženku. Poznám rodinu, kde nemajú elektrinu, pretože nezaplatili faktúru. Bielu rodinu.
Vraj: Prečo moje dieťa tak trápili? znie titulok na jednom z bulvárnych denníkov. Nová šou istej televízie, ktorá spôsobom hodnotenia i nalepenými číslami na prsiach účastníkov podozrivo evokuje Superstar, možno zaujme jednoduchšie povahy, čo sa doma pri telke nudia či zúfalo potrebujú odreagovať sa od iných problémov.
Nikto sa rodičom nerodí, ale stáva. Niekedy sa mi však pritrafí vidieť rodiča, ktorý by naozaj nemal mať žiadne deti.
Svojho času, keď som ešte nosila krimplenové nohavice a doma štrikované tričko, počúvala Elán a vlastnila jednu kazetu Emgeton, som vôbec netušila, ako dobre sa dá odreagovať nadávkami. Doma sa nosilo: Do kelu, alebo tatkove obľúbené: Kristušát, či sestrine: Do múky, či do mrkvy. Mamička nemala nijaké špecifické úľavové mechanizmy, aspoň si na to nepamätám.
Opísala som tak pred týždňom svoju skúsenosť s jednou pani pokladníčkou. Síce som sa zastrájala, že už k nej nepôjdem, ale lenivosť moja a náklonnosť k Lidlu nakoniec zvíťazili. Čuduj sa svete, menovky už tetušky nosia ohnuté dovnútra, aby sme nevideli ich meno. A tetuška G. sa mi pozdravila a už veru neprevracia očami, keď vyberám drobné.
Ale aj všetko je o ľuďoch. Jednoducho sa v smere našli takí, čo zabudli, že teľaťom boli. Vôbec netúžim naberať vidlami koalíciu, lebo mi je srdečne ukradnutá. Grciaci ostatnú grciakmi, aj keď už majú plné gágory. A chudobní a takzvaná stredná vrstva, ktorá už vlastne neexistuje, môže pomaličky skapíňať. Ale nie o tom som chcela.
Vybrali sme sa my do Lidla, ako zvykneme, lebo tam sú najmenšie rady, najmenej ľudí večer okolo siedmej a tiež sa sem-tam pritrafí nejaká dobrá action. Nemala som problém s predavačkami, resp. pokladníčkami. Dokonca jedna bola taká milá, že sa na nás vždy usmievala, keď sme prišli. Klasika, párky, horčica, dvadsať rožkov, tri jogurty… Asi už vedela, že máme tri deti. Na MDD nám dokonca darovala čokoládové cukríky, ktoré sme si zaslúžili len pre to, že sme stáli zákazníci.
Ja sprostá so si myslela, že jama sa jednoducho vykope. Na fotkách z Pezinka to aj tak vyzerá. Diera. To, čo sa deje na Slovensku, nie je normálne. Ale keď na stoličku ministra životnéh prostredia zasadol taký skvelý odborník, možno by sa mali Pezinčania obrátiť na neho. Priamo.
Je to skúsený muž, má prax v parlamente, má bohaté skúsenosti s politikou. Určite bude dobrý minister. Takto nejako povedala včera jedna poslankyňa svoju múdru reč o tom, prečo práve nejaký úplne neznámy chlapík, ktorý má, mimochodom, vyštudovanú vojenskú školu, môže byť ministrom životného prostredia.
Daj, Bože, aby to bol len zlý sen. Prebudím sa a všetko bude v poriadku. Žiadne barly, ani vozík, z ktorého sa mi robí zle od žalúdka. Slnečné lúče ma hryzú do tváre, predieram sa do reality... Otváram oči. Smola, nebol to sen. Vedľa postele sú tie hnusné barly s ohryzeným spodkom. To Laky, páčilo sa mu ochutnávať tvrdé drevo. Nenávidený vozík špatí výhľad na terasu. Nikdy už nebudem šťastná. Nikdy sa nerozbehnem po tráve, bicykel môže pekne hrdzavieť a všetky parádne lodičky na vysokom podpätku môžem vyhodiť z okna. Stačia mi obdraté bagandže, ktoré som nosievala na záhradku. Už ich nezoderiem...
Venujem jednému milému človeku, ktorého často stretávam na prechádzkach so svojím havinom. Teda fenkou. A všetkým, čo sa nevzdávajú a žijú svoje dni spokojne. Aj keď sú o niečo ukrátení.
Ach jaj, čo všetko ešte bude musieť Slovač podstúpiť, aby sa prebrala? To sme fakt taký divný národ, že ani s palicou po čumáku sa nepreberieme? Verím, že to nie je pravda, že ide len o akúsi novinársku kačicu s riadne čaptavými plávacími blanami…
Utekám po chodníku, snažím sa dobehnúť na autobusovú zastávku. So sipotom sa mi však dvere zatvárajú rovno pred nosom. Ustaté kosti ma tentoraz sklamali. Nuž čo, ostáva mi čakať na ďalší spoj alebo sa vybrať pešo.
Tento môj opätovný „útok“ na učiteľskú obec prosím, nechápte ako jednostranný. Je to len snaha nájsť nejaký kompromis, ktorý, obávam sa, vyústi do jediného riešenia - asi to svoje dieťa dám na inú školu. Aby bol aj vlk sýty aj baran celý.
(Smiešna stará) komunistka sa rozhodla kandidovať za prezidentku. Nebudem ju menovať, nedajbože, ešte ma zavrú. Zrejme sa nechala inšpirovať jedným z bývalých prezidentov, ktorý napriek svojej komunistickej minulosti dokázal, že sa nedá znechutiť minulosťou, tobôž nie vlastnou. „Čo bolo bolo, teraz skúsme nájsť to podstatné,“ spieva Jožo Ráž. Podstatné je, že nemá hanby!
Aj vy patríte k tým, čo i stačí pozrieť sa na večru a už priberáte? Koľkokrát som si povedala, že už nevečeriam, a vždy to prišlo: párky, paštéta, neskutočný hlad, ktorý v práci vôbec nepociťujem sa večer ozve strašnou silou. Nepomáha ani nalievať sa čajom bez cukru či minerálkou.
No jasné, keby išiel policajt autom a nabúral do niekoho a zabil ho, boli by toho plné správy! povedal mi muž večer, keď v telke ani muk o strašnej nehode, ktorú sme videli ráno na ceste a nakoniec sa dovedel, že to jeho kolega…
Aj keď tak možno nevyzerám, som veľmi ostýchavá. Mám problém ísť s niekým urobiť rozhovor, ale keď tam už som, aspoň zatiaľ sa mi to päť-šesť rokov celkom darí, odchádzam s pocitom, že to bude super - už len prepísať a dať tomu šmrnc. V časoch, keď som bola v našej redakcii persona non grata - vďaka Ti, Slavo - som písala aj do iného plátku, ktorý sa u nás tlačil. Samozrejme, pod pseudonymom.
