Som hlúpa, alebo čo...

Šla som ju reklamovať. Bol september, nuž mi nepadlo ľahko ju tam nechať, s tým, že sa vyjadria do jedného mesiaca. O mesiac som prišla, dali mi druhú. Nezdalo sa mi to, lebo bola iná. Predavač tvrdil, že je v tej istej cenovej relácii. Tak som ju zobrala. Pozerám však po týždni, šesťuholníčky dva odpadli, a na každom ďalšom boli viditeľné trhliny. Cez týždeň deti futbal nehrajú, prichádzame domov za tmy. Možno do nej kopali tak 10-krát. Zásadne chodili na trávnik, lebo už máme svoje skúsenosti.
Vpálila som teda do obchodu znovu. Srd zo mňa hovoril, že tá lopta vyzerá, ako by stála 89 korún, také majú v Tescu. Predavač mi okamžite dal druhú, teda tretiu, presne takú, ako bola tá prvá. A prečo sa sťažujem? Opantal ma divný pocit. Celú cestu do predajne som rozmýšľala, ako budem argumentovať, keby protestovali. On sa síce ozval, či hrali na tráve, ale to mu predsa môže byť jedno. (Raz povedal môjmu manželovi iný predavač v inej predajni, keď reklamoval tenisky, čo sa rozpadli po prvom použití, že nie sú vhodné do telocvične! Až po vyhrážkach, že zavolá SOI-čku, sme sa dohovorili...)
Tento však okamžite vybalil druhú loptu. Pocit víťazstva však vo mne postupne chladol. Vystriedal ho akýsi divný pocit hanby, že som dosiahla, čo som chcela. Ale prečo? Veď je to moje právo, právo spotrebiteľa. Tak prečo som taká hlúpa, že pri pohľade na vlastné víťazstvo sa zrazu hanbím?
Keďže ešte neprešiel rok, mohla by som tú tretiu ísť reklamovať ešte raz. Lebo zase sa rozpadla - a to po troch použitiach. Vyzerá ako starina, ktorá s kožou nemá nič spoločné. Ale ja má blbý pocit. Kašľať na tie prachy, a už do toho športového nejsť? Alebo ísť ešte raz a pozerať na predavača, ako mi dá štvrtú?
Moja sestra ešte za totality urobila dve super veci - ona bola celá paf do topánok a handier. Raz si kúpila za pár stoviek - to bolo vtedy ako dnes pár tisíc - jedny botasky.
Bolo leto. A ona sa v nich vyhrabala na najvyššie vrchy v Tatrách, kde bol ešte sneh. Po dvoch týždňoch sa rozpadli. Išla ich reklamovať a oni jej vrátili prachy v plnej výške. Chudáci, nevedeli, že ona v nich prežila hrozné snehové metelice. Smiali sme sa, že si vlastne bola požičať topánky zadarmo. Druhý takýto kúsok sa jej podaril s kožuchom. Aj ten si požičala na zimu. Po nej jej vrátili celú sumu. Dodnes na to spomínam.