Všetky deti sa rady pozerajú z okna

Keď sme mali na výške prednášku zo sociológie, zapamätala som si jednu definíciu sociálnej skupiny. Je to skupina ľudí, ktorých spája vedomie vzájomnej spolupatričnosti. Ale tiež bolo uvedené, že sem nepatrí skupina ľudí na zastávke, alebo v kupé vo vlaku. Mne ale pripadá, že skupina ľudí cestujúcich v autobuse sociálnou skupinou je. Chcú sa dopraviť niekam odniekiaľ. Spoločne a bezpečne.
Autobusom som cestovala s mamou už od šiestich rokov. Učila v Terni a brávala ma so sebou do škôlky, aby to nebolo také komplikované. Museli sme vstávať o piatej, lebo 6 desať odchádzal bus zo stanice. Ešte dnes si pamätám, ako sme sedeli na peróne - mal ešte také žlté krpaté kachličky centimeter na centimeter, boli skvele vykreslené vo filme Pásla kone na betóne, a prepletala som mame prsty a neustále opakovala: Kedy príde náš autobus? A keď sa dovalil, húfy ľudstva sa nahrnuli dovnútra, bol to jediný ranný autobus, (aj keď dnes nechápem, prečo ich bolo toľko, logickejšie by bolo, ak by ich bolo tam menej a späť viac, kto by sa ráno trepal do zapadnutej dedinky), a vždy som sa dožadovala, že si sadnem k oknu. 
Bolo to skvelé. Pozorovať síce každé ráno tú istú trasu, ale aj tak sa pomaličky meniacu. Stromy pozdĺž cesty – na jar holé, postupne sa zapĺňajúce listami. Tá škôlka bola dosť hrozná, záchod mali na dvore, a ja, učiteľské decko, som už vedela čítať aj písať a šariština - ako prišelcovi z Brezna - mi robila problémy. Mala som ale výhodu, zakaždým po mňa prišla iná žiačka (dnes viem, že sa museli vytešovať, že mohli odísť z vyučovania), a pamätám si, ako som skočila do každej mláky. Jedna dievčina mi raz povedala: Musím povedať tvojej mamke, aby ti kúpila takú mláku. Vtedy mi to vôbec nepripadalo smiešne.
No, škôlka bola strašná, ale tá cesta autobusom bola skvelá. Každé ráno som zdravila stromy… Všetky. A hovorila im, aké sú krásne.
Včera som zase išla busom, tridsať kilometrov. Bola už tma, ale dieťa s postarším manželským párom, skromne oblečeným, sa predbehlo predo mňa a veselo kričalo na autobus: chcem sedieť pri okne! Všetko, čo som pri okne zažila ako decko, sa mi zrazu plasticky vybavilo: a plnofarebne. Okná sa síce zahmlili, tak neviem, či z toho to dieťa niečo malo. Pripomenulo mi to ale aj inú príhodu v buse. Išla som z Levoče. Autobus nebol úplne plný. Nastúpili muž, žena a chlapček. Krásny, kučeravý, usmiaty. Bol piatok. Ale čosi mi nesedelo. Nechcel ísť k oknu! Bolo leto, vonku svietilo slnko. A zrejme mali cestovať dlho… A on nechcel ísť k oknu, sadol si na sedadlo do uličky. Sedeli predo mnou. A s láskou sa rozprávali. Ona mu podala keksík, on jej rozprával, ako bolo v škole. A potom mi to došlo. Bol slepý.