V detstve sme si volili v triede na základnej škole predsedu triedy priamou voľbou, a vyberali sme toho najlepšieho. Toho, kto mal dobré známky, bol priateľský ku každému a vedel vychádzať aj s učiteľmi. Nie toho, kto mal ocinka na UVKSS alebo babku v Amerike.
Lenže, ktovie koľko bubákov by sme prehajdákali priamymi voľbami. Po tridsať eur do vrecka členom volebných komisií, a koľko tlačív by sa tlačilo. Možno by vzniklo nové zamestnanie: prísediaci vo volebnej komisii. A aj tak, obávam sa, by sme nezvolili toho najschopnejšieho. Prečo veci nefungujú jednoducho?
Aj tu na webe SME je anketa, či si myslíme, že H. by bol dobrým predsedom Najvyššieho súdu… Nemyslíme, kurník, ale „komu tim prospějete, co“? Bojím sa, že otázka nemala znieť, že či si: Myslíte, že Štefan H. by bol dobrý predseda Najvyššieho súdu? To odjektívum „dobrý“ mi tam nesedí. On ním jednoducho bude. A basta. Prikrášľovať realitu nejakými prívlastkami, na čo? Myslíte si… a čo z toho, aj tak bude, ako nebolo. Howgh.
Kedysi dávno, keď som bola dieťa, mali sme v paneláku mravce. Také malé, faraóny. Lenže, aj keď neboli zvvlášť veľké, boli otravné, lebo sa objavovali na miestach, ktoré by ste nečakali. Nič na nich nezaberalo. Boli odolné proti všetkým postrekom. Mala som z nich fóbiu. Vraždili sme ich pomaly, po jednom. Dobrá zábavka pre deti. A potom zrazu… Jednoducho zmizli. Asi všetky podochli. Alebo sa odsťahovali do Humpolce. Vydržíme toľko čakať?
Kto bude toľko čakať?
Priama voľba. Aj tým by sa možno dalo vyriešiť veľa dnešných problémov. Lenže nedala nám príučku tá posledná priama voľba? Čím by sme si pomohli, ak by sme volili priamo napríklad ministrov, členov predstavenstiev v sociálnej poisťovni, či predsedu najvyššieho súdu? Opäť by sme stáli pred dilemou, či tetu, ktorá povedala, že sa jej nepáčia červené tulipány, alebo uja, ktorý rozsekal vo vytržení dvere sekerou… vyberte si.